Historik, jeho tvorba a problémy na prelome tisícročia

Jozef BAĎURÍK

Programové zameranie organizátorov tohto dúfajme, že prelomového zjazdu v dejinách Slovenskej historickej spoločnosti je nesporne zaujímavé a podľa mňa aj aktuálne. Keď už pre nič iného, tak aspoň pre správne zvolený časový odstup, ktorý dáva možnosť relatívne objektívne, s odstupom jedného desaťročia pokúsiť sa zhodnotiť základné otázky súvisiace s prácou historika a jeho tvorbou. Aj keď tu, na pôde zjazdu odznejú starostlivo pripravené príspevky jednotlivých referentov – ich názory, predstavy, spätné obhliadnutia do posledného desaťročia, budú to tiež len subjektívne názory na nastolené otázky: čo, ako a prečo sa v ich práci zmenilo v uplynulom období. Toto je podľa mňa prvá veľká zmena, ktorá v práci jednotlivých historikov i v historickej vede na Slovensku nastala. Teda nie snaha o žiadne "veľké", objektívne a kolektívne analýzy a hodnotenia, ale názor jednotlivca, viacerých jednotlivcov môže byť nielen zaujímavý a potrebný, ale aj užitočný a hádam prospešný pre našu historickú vedu i samotnú slovenskú spoločnosť.

Z dosiaľ povedaného a z môjho osobného hodnotenia uplynulého desaťročia vyplýva, že za rozhodujúci moment pre prácu historika považujem možnosť slobodnej voľby témy a historickej epochy bez toho, že by do toho vstupovali ďalšie obmedzujúce faktory. Uvedomujem si však pritom, že isté usmernenia (obmedzenia), alebo požiadavky na spracovanie tej – ktorej témy môže mať trebárs vedecká inštitúcia, v ktorej konkrétny historik pracuje, ale vymedzenie a voľba témy by nemala byť v rozpore s voľbou jednotlivca. Prirodzene, že nielen v minulom období, v súčasnosti a celkom určite aj v blízkej budúcnosti len takáto "absolútna" voľba témy nebude a nemôže byť. Celkom určite sa bude musieť historik prispôsobiť situácii, keď napr. pri tvorbe väčších syntetických, lexikálnych a vôbec kolektívnych diel bude chcieť participovať na príslušnom projekte. Takisto sa určite historik neubráni prijať účasť ani pri závažnejšej spoločenskej objednávke témy. Pritom však za slobodu rozhodovania historika treba považovať aj odmietnutie témy.

Spoločenské zmeny, ktoré sa udiali pre desiatimi rokmi vyvolali aj mnohé problémy, ktoré sa zatiaľ nepodarilo celkom k spokojnosti zainteresovaných vyriešiť. Mám na mysli konkrétne podmienky pre vedeckú prácu. Pre historika dnes už nestačí len možnosť slobodne skúmať a interpretovať vybrané historické udalosti, ale ich aj primerane publikačne prezentovať. A tu sa dostávame k dôležitému faktoru, ktorý ovplyvňuje celý výsledok jeho neľahkého bádateľského úsilia – nedostatku finančných prostriedkov. Dnešný model prideľovania resp. lepšie rozdeľovania financií na historický výskum formou grantov (v rámci grantovej vedeckej agentúry VEGA), je vo svojej podstate dobrý, trpí však na permanentnú finančnú podvyživenosť. Situácia sa zrejme tak skoro výrazne nezlepší, a preto by bolo treba sa veľmi vážne zamyslieť nad takými opatreniami, ktoré by umožnili čo najefektívnejšie využiť pridelené prostriedky.

Z doterajšej skúsenosti v práci v komisii VEGA č. 14 pre historické vedy mi vychádza len jeden záver: bude treba prehodnotiť financovanie predkladaných projektov na základe novo stanovených priorít. K činnosti tejto komisie by mohol mať sotva kto vážnejšie pripomienky – prirodzene okrem výšky pridelených finančných prostriedkov – komisia je objektívna pri posudzovaní a prideľovaní zverených financií. No pri trvalom nedostatku peňazí na výskum sa budeme musieť zamyslieť nad tým, ako čo najspravodlivejšie posúdiť predkladané projekty z hľadiska výberu témy a jej prínosu pre spoločnosť. Dnes už nejestvuje centrálny, či bývalý štátny plán základného výskumu, ale nejestvuje ani žiadny iný racionálny koncept, ktorý by zohľadňoval záujmy a potreby štátu, akadémie, vysokých škôl a ďalších rezortov a ani potreby slovenskej historiografie. Ako jednu z možností a východisko zo situácie vidím úlohu pre Slovenskú historickú spoločnosť, síce stavovskú organizáciu, iniciovať stanovenie základných a nosných priorít pre predkladané výskumné projekty, ktoré by mali spĺňať podmienky vyplývajúce z potrieb štátu, rezortov a potrieb historickej vedy na Slovensku. Len potom by sa mohlo stať, že nebudú rovnako finančné dotované témy a "témičky", ktoré sú možno aj zaujímavé, ale nie až tak potrebné ako mnohé dosiaľ závažné témy v našej historiografii. A takýchto nespracovaných "veľkých" tém je v našej historickej vede zo všetkých chronologických období ešte stále veľa. Zdá sa mi celkom pragmatické, že aj v tejto veci by sme sa mali poučiť od našich najbližších stredoeurópskych susedov, ako oni riešia podobné problémy a neostýchať sa využiť ich skúsenosti. Svoju úlohu by tu mohla zohrať opätovne SAV, ak by sa pravda vrátilo späť k osvedčenému modelu vedeckých kolégií. Bývalé kolégium pre historické vedy, ktorého členmi boli historici, archeológovia a zástupcovia archívnictva a pomocných vied historických bolo dostatočné odborne kompetentné, lebo členovia zo SAV, archívov i univerzít dokázali podporiť i posúdiť kľúčové otázky skúmaných prác a aj ich interdisciplinárny prínos. Takto novo koncipované kolégium histórie by mohlo byť tým prirodzeným odborným grémiom, ktoré by naznačilo zameranie a nosné trendy výskumu pre slovenskú historiografiu do najbližšej budúcnosti.

Ak by som mal odpovedať priamo na otázky, ktoré nám položili organizátori zjazdu – čo a prečo sa v mojej práci historika za posledné desaťročie zmenilo - svoju odpoveď rozdelím do dvoch časti. V prvej sa pokúsim reagovať a tak trochu bilancovať svoju bádateľskú činnosť a v druhej sa zameriam na niektoré problémy, s ktorými zápasíme na univerzite pri výchove mladých historikov. V záverečnej časti svojho príspevku by som napokon chcel ešte reagovať na niektoré aktuálne otázky našej spoločnosti.

1. Prelomové zmeny v našej spoločnosti na začiatku deväťdesiatych rokov vôbec nevyvolali potrebu zásadnej zmeny v mojom bádateľskom zameraní. Pokračoval som v skúmaní dejín vinohradníctva a vinárstva u nás, ako jedného z významných a tradičných odvetví našej agrikultúry. Hoci výsledky predchádzajúceho štúdia som publikoval v monografii, až po jej vydaní som si uvedomil potrebu naďalej skúmať túto problematiku aspoň minimálne na takej úrovni ako to robia historici v susednom Maďarsku a Rakúsku. V tejto problematike som naďalej pokračoval a popri vlastnom vinohradníctve a vinárstve sme spolu kolegami pripravili konferencie o jednotlivých druhoch nápojov a publikoval aj štúdie a články z tejto tematiky Popri zameraní na agrárne dejiny ma však stále začali viac zaujímať politické dejiny pomoháčskeho obdobia. Tento záujem vychádzal aj z konkrétnych potrieb pedagogickej práce na univerzite. Preto, keď ma oslovil šéfredaktor nového populárno - vedeckého časopisu Historická revue neváhal som a po zrelej úvahe mu doň prispel článkom Pomoháčsky vek. Už tam som naznačil, okrem používania termínu pomoháčskeho obdobia to, o čo som presvedčený dodnes. Že práve toto obdobie – pomoháčska epocha je nielen významným a stále nedoceneným obdobím našich národných dejín. Pritom je ono dôležité nielen z hľadiska formovania Slovákov ako etnika na svojom území, dáva možnosť ilustrovať miesto našich predkov pri obrane nielen Uhorska, ale aj celej strednej Európy pred osmanskou expanziou. Slovensko - kráľovské Uhorsko a jeho obyvatelia, v mestách i na vidieku sa podieľali tak na udržaní a pokračovaní kontinuity tohoto stredoeurópskeho štátu. Ba čo viac v dôsledku nástupu dynastie Habsburgovcov sme sa stali neoddeliteľnou a trvalou súčasťou európskych dejín. A práve prítomnosť Habsburgovcov a osudy niektorých jej osobností v našich dejinách sa stali mojou “témou” práve pre uplynulé desaťročie.

Skúmanie dejín tejto dynastie vo vzťahu k našim národným dejinám umožnili práve spoločenské zmeny po roku 1989. Obratom v prístupe k úlohe a hodnoteniu habsburskej dynastie sme začali narúšať dovtedy zaužívaný stereotyp československej historiografie (pod vplyvom českej traumy z pôsobenia tejto dynastie po roku 1620 a neskôr) a prekonávať toto tabu aj v slovenských dejinách. Pritom si plne uvedomujeme, že hodnotenie tejto dynastie a aj štátu, v ktorom takmer štyri storočia Habsburgovci vládli nemôže byť len jednoznačné (pozitívne alebo negatívne), bolo by ahistorické. Rozdielnosť hodnotení úlohy Habsburgovcov v stredoeurópskom priestore vyjadrujú názory jednotlivých národných historiografií. Je preto celkom pochopiteľné, že spomínané národné historiografie pristupovali k hodnoteniu Habsburgovcov na základe vlastnej overenej historickej skúsenosti, a utilitárnych hľadísk. Sotva by sme našli aj dnes hodnotenia historikov českých, maďarských, rakúskych, chorvátskych, poľských a iných, ktoré by sa zhodovali a v niečom približovali. Skôr u nich prevláda rozdielny postoj, podľa toho aký priestor im poskytovala vládnuca dynastia pre ich národný a štátny rozvoj. Pre slovenskú historiografiu vyvstáva potreba a úloha pokúsiť sa zhodnotiť (pomerne neskoršie ako u susedov – až na prahu 21.storočia) miesto a úlohu Habsburgovcov v dejinách Slovenska a Slovákov. Na niektoré parciálne otázky už naša historiografia reagovala práve v uplynulom desaťročí. Sú to zatiaľ len prvé sondy do tejto problematiky. Na vyčerpávajúce hodnotenia naša spoločnosť ešte len čaká. Doterajšie výstupy z výskumov našich historikov prezrádzajú, že postupne sa začínajú profilovať aj kľúčové otázky vo vzťahu Habsburgovcov a slovenských dejín: otázky vzniku a zániku tohoto súštátia, zápasu stavov a miest proti habsburskému centralizmu a vzťahu národného hnutia a dynastie v revolúcii 1848 - 1949. Jednu z úloh, ktorú čaká v najbližšej budúcnosti slovenskú historiografiu vedecky zhodnotiť túto "habsburskú" epochu našich novovekých dejín. Prvé kroky sa už urobili aj v tomto smere, hoci vydavateľsky zatiaľ vo forme populárno - vedeckej publikácie – Kniha kráľov. Spolu s odvysielaným seriálom o dynastiách v rámci obľúbenej relácie Historia Magistra vitae v Rádiu Devín je to celkom sľubné východisko pre ďalší výskum. To, čo môže s veľkou pravdepodobnosťou podnietiť výskum je následne publikovanie výsledkov bádania našich historikov pri využití významných výročí osobností z "habsburského domu". V roku 2003 si pripomenieme 500. výročie narodenia zakladateľa stredoeurópskeho súštátia Ferdinanda I. (1503 – 1564). Je celkom pravdepodobné, že toto jubileum zrejme nedosiahne veľkosť a rozmer minuloročného jubilea Karola V. , ktoré oslavovala celá západná Európa. Ponúka sa nám veľká šanca využiť toto výročie nielen na objasnenie úlohy tohto panovníka v stredoeurópskom priestore, ale aj miesta Slovenska v ranonovovekej Európe. Medzinárodná konferencia s účasťou historikov zo stredoeurópskych štátov by mohla byť prínosom slovenskej historiografie do spoločných dejín Strednej Európy.

2. Vo vysokoškolskej príprave budúcich historikov po r. 1990 sa toho taktiež nemálo zmenilo. Za prvoradé osobne považujem to, že sa po získaní právnej subjektivity fakúlt zaviedol oficiálne predmet slovenské dejiny, ktorý nahradil predmet československé dejiny. Mnohým sa to nebude zdať ani také závažné a dôležité. Mám na mysli to, na čo už pred sedemdesiatimi rokmi upozorňoval Daniel Rapant v diskusii o vzťahu a vymedzení obsahu a predmetu československých a slovenských dejín. V podmienkach vysokoškolského zákona z roku 1980 ( platil až do r. 1990) sa zaviedli nielen rovnaké celoštátne osnovy na všetkých filozofických fakultách, ale dôsledny etatistický princíp vo vzťahu k národným dejinám nám určoval až taký paradox, že sme v učebnom pláne mali napríklad predpísaný predmet – Dejiny ČSSR do polovice 17. storočia. Pritom jednoduchou logikou bolo každému zrejmé, že pred rokom 1918, vznikom ČSR nemohli existovať československé dejiny, ale len dejiny slovenské a české resp. uhorské, rakúske a pod. Schválením nového zákona o VŠ sme mohli sami vstupovať do obsahu vysokoškolskej prípravy. V prvom období to boli roky hľadania, experimentovania s úmyslom návratu až k stavu pred rok 1950, čo sa v našich učebných plánoch vyjadrilo zavedením systému dvoch štátnych skúšok (po 4. a 10. semestri). Už prvý päťročný cyklus nám umožnil zmeniť tento model na vyváženejší, ktorý potom platil až do zavedenia súčasného kreditového systému (od školského roku 2000/2001). Ten by bolo zatiaľ predčasne hodnotiť, hoci už po absolvovaní prvého semestra sa črtajú viaceré úskalia a nedostatky.

Predchádzajúci model prípravy budúcich historikov a učiteľov dejepisu (v r. 1995 - 2000) a dokončievajúci momentálne vo vyšších ročníkov považujem za jeden z najlepších, ktorý bol na našej fakulte. Nie sú to len naše dojmy, ale predovšetkým vyjadrenia kolegov z HÚ SAV o stúpajúcej kvalite našich absolventov, ktorých prijímajú na študijné pobyty a doktorandské štúdium. Žiaľ, zmenená situácia, podmienky a medzinárodná evaluácia Univerzity Komenského si vynútili prechod na nový typ prípravy - kreditový, ktorý v našej krajine nemal dosiaľ tradíciu. Zatiaľ akoby za "pochodu" odhaľujeme jeho slabšie stránky. Zmenila sa hlavne koncepcia prípravy, ducha a filozofiu obsahu štúdia sme sa snažili zachovať. Výsledok sa dozvieme najskôr až o štyri roky, kedy budú končiť prví absolventi tohto nového učebného modelu.

Najvýznamnejšou zmenou je prechod na jednosemestrové kurzy vo všetkých predmetoch. Inak, hlavne proporčne sú koncipované aj základné prednášky z národných a svetových dejín. Ťažisko výučby, prípravy i hodnotenia sa z bývalých klasických skúšok a zápočtov prenáša do povinných a povinne voliteľných špeciálnych kurzov a seminárov. To si vyžaduje aj zásadnejšie zmeny v príprave učiteľov na výučbu. Naša katedra sa v uplynulom období značne omladila - dominuje v nej mladšia stredná generácia historikov. Zvýšila sa aj kvalifikačná úroveň našich kolegov. Výber resp. voliteľnosť kombinácii samotným študentom pri učiteľskom štúdiu sa osvedčil. Po dlhšom období sme zaviedli aj odborné štúdium histórie. Záujem – takmer tristo študentov v prvom roku len pre tento jeden študijný odbor však presahuje všetky potrebné materiálne, priestorové i personálne možnosti katedier histórie. Ak si uvedomíme, že v budúcnosti, ak sa bude naplno využívať kreditný spôsob štúdia v rámci celej univerzity a študenti si sami budú môcť dotvárať svoj odborný profil, neviem či vystačíme pokryť záujem z právnickej, teologických i prírodovedných fakúlt aj pri najmenšom počte predmetov, o ktoré budú mať "inofakultní" študenti záujem. Nebudem sa zaoberať otázkou nedostatku peňazí. Sú to notorické známe veci v našej spoločnosti. Upozorním však len na jeden zásadný problém, ktorý súvisí napokon s kvalitou výučby - nedostatkom novšej a najnovšej literatúry zo zahraničia – nemeckej, poľskej, maďarskej, rakúskej a čo je paradoxné už aj českej, nielen v našej seminárnej knižnici, ale vôbec vo vedeckých knižniciach v Bratislave a na Slovensku. Napriek ére internetu pociťujeme aj taký zdanlivo jednoduchý problém pomaly za kľúčový, ktorý sa môže prejaviť negatívne na kvalite absolventov. Problémov je veľa, sú však z našej “domácej kuchyne” a musíme si ich sami snažiť vyriešiť.

Je všeobecne známe, že kvalita výučby závisí priamo úmerne od možnosti vysokoškolského učiteľa zapojiť sa do vedeckého výskumu. No žiaľ možnosti pre takýto výskum sú v poslednom období nepriaznivé, nielen pre zahraničný, ale už pomaly aj domáci výskum. Svetlou výnimkou v týchto neradostných časoch v uplynulom období predovšetkým z pohľadu našej katedry bola spolupráca s Rakúskym ústavom pre východnú a juhovýchodnú Európu v Bratislave. Tejto inštitúcii a konkrétne jeho vedúcemu Prof. Dr. Florinovi Žigraiovi, CSc. patrí naša vďaka nielen za tak prepotrebnú finančnú pomoc pri výskume našich kolegov, ale najmä o záujem, ochotu a podporu viacerých spoločných projektov, sympózií, prednášok našich a rakúskych historikov.

Záverom môjho príspevku by som chcel upozorniť na jeden problém, ktorý už však presahuje univerzitný rámec a má celospoločenský dosah. Veľa sa v poslednej dobe hovorí o nízkej úrovni národného a historického, ale aj občianskeho povedomia. Dokazujú to aj sporadické prieskumy viacerých inštitúcií i jednotlivých periodík. Nás ako členov jedinej celoslovenskej stavovskej historickej obce by mal tento problém zaujímať a to z viacerých hľadísk. Keď nie pre nič iného, aspoň z hľadiska budúceho predmetu historického výskumu a využitia jeho výsledkov. Žiaľ, v súčasnosti v našej demokratickej spoločnosti, keď história ako veda sa zbavila politickej a ideologickej závislosti, zdá sa, že o jej výsledky niet záujem. Možno práve preto o ňu nemajú záujem štátne orgány a ani samotné politické strany. A pritom pri našom jednoznačnom smerovaní do európskych štruktúr by sa nám to nemuselo vyplatiť. Aj v tomto smere by sme sa mali poobzerať u našich susedov. Tak napríklad v Českej republike sa celkom vážne zamýšľajú aj historici nad týmito otázkami. Pripomínam, že je to v krajine s výrazným a tradičným historickým povedomím. U nás, kde sa momentálne pripravuje nová koncepcia rozvoja výchovy a vzdelávania pre tretie tisícročie – projekt Milénium, sa úplne zabudlo na vyššie naznačené problémy. Pritom sa táto koncepcia prezentuje ako niečo nové, kvalitné, čo v budúcnosti bude pilierom našej spoločnosti. Autori projektu vychádzajú z programového vyhlásenia vlády SR , ktorej cieľom je – "vytvoriť spoločnosť, v ktorej vzdelávanie bude zdrojom dlhodobej prosperity Slovenska, čo ovplyvní postavenie Slovenska v Európe, ako aj všestranný rozvoj osobnosti a uplatnenie každého občana. Uvedomujeme si, že výchova k mravným hodnotám, k sociálnemu cíteniu a k demokracii predstavuje základ stability spoločnosti a jeden z najúčinnejších prostriedkov prevencie proti násiliu, kriminalite a ďalším negatívnym javom". Východisko vynikajúce, avšak vo vlastnom projekte návrhu novej koncepcie – cieľov, východísk, priorít, či hlavných programových foriem obsahu vzdelávania - sa nič nehovorí a ani jedným slovom nespomína využitie našich dejín, ich poznávacej a ani výchovnej funkcie. Nič sa ani jedným slovom nehovorí o historickom vedomí národnom, štátnom, regionálnom, kresťanskom, kultúrnom, o našich európskych koreňoch, tradícii, kultúrnom dedičstve a pod. Ako potom môže bez stanovenia jasného cieľa náš štát, spoločnosť, školstvo, rodina dosiahnuť splnenie tak náročných cieľov. Necháme to len na jednotlivca a jeho intelek ? Dostaneme sa takto vôbec niekedy do Európy ? Bude nás vyspelá Európa okrem ekonomických problémov vôbec chcieť, keď sami seba nevieme a nechceme poznať a reflektovať. Bude vôbec dejepis potrebný ako vyučovací predmet ? Opäť sa vrátim k najbližším susedom, ako oni chápu a chcú realizovať tieto celospoločenské ciele do budúcnosti. V prvej kapitole obsiahleho Národného programu rozvoja vzdelávania v Českej republike pri stanovení cieľov vzdelávania a výchovy za jeden z pilierov považujú poznanie "historicky vzniklej kultúrnej spoločnosti" a "nedílnou součastí tohoto cíle je i uchování a rozvíjení národní, jazykové a kulturní identity, zejména ochranou kultúrniho dědičství".

Nebudem ďalej klásť podobné (vážne) otázky, ani vysvetľovať a argumentovať, čo je dnes každému priemerne vzdelanému občanovi jasné. Odcitujem myšlienku českého historika profesora Miroslava Hrocha, ktorá môže byť jednak odpoveďou na uvedené otázky, ale aj podnetom pre našich kompetentných politikov a štátnych úradníkov. Profesor M. Hroch v závere zaujímavého článku Mají malé národy místo v dějinách Evropy ? píše – "vznik národních státu (malých národu) nebyl produktem nahodile z vůle několika politiku ani nedopatřením dějin. Jsou- li tyto malé národní státy považovány dnes za (alespoň) formálně rovnoprávnou součast evropské pospolitosti, potom by táto rovnocennost měla platit i pro jejich dějiny. Jinak řečeno, jde-li o to, aby evropská identita zahrnovala také malé národy (a naopak byla pro příslušníky těchto národu přijatelná), měl by historický obraz Evropy zahrnovat dějiny také těchto národu". Keďže vízia zjednotenej Európy je hlavnou ideou počiatku 21. storočia pre všetky európske národy, pre jej naplnenie bude potrebné okrem poznania súčasných procesov poznať aj ich spoločnú minulosť.